Odhodlaním riešiť problém uplatniteľnosti absolventov na trhu práce minister konečne reaguje na dlho nastoľovanú otázku, čo vlastne očakávame za peniaze, ktoré všetci spoločne do školstva nalievame. Na druhej strane sa mi zastavuje rozum pri a priori negatívnych reakciách na akékoľvek ministrove vyjadrenie. Uznávam, že netreba verejnosť plašiť a namiesto odbornej diskusie o riešeniach vyvolávať akurát tak panické obavy rodičov o budúcnosť svojich detí. Udivuje ma však, že v médiách sa neobjavilo ani len čiastočné uznanie snahy dať do poriadku tú brutálne deformovanú štruktúru školstva, ktorú sme si tu za posledné dve desaťročia vybudovali. Namiesto toho dominujú reakcie typu:
Maturita z matiky aj tak ničomu nepomôže, viď myslenie nášho ministra...
Spolupráca s firmami je veľké riziko, veď čo ak sa bude chcieť absolvent zamestnať niekde inde alebo investori sa medzitým zbalia...
Jasné, že rezort školstva je jedným z najťažších (inak by sme už hádam za posledné roky zohnali niekoho, kto ho zázrakom odčaruje), že globálny svet práce sa mení brutálne rýchlo, že nemá zmysel pateticky kopírovať riešenia funkčné za ostatného režimu či v iných krajinách. Navrhla by som však oddeliť debatu o cieli a spôsobe.
1. Preto sa pýtam, je alebo nie je správny Čaplovičov cieľ začať zosúlaďovať štruktúru verejného školstva s potrebami ekonomiky?
Asi netreba diskutovať o tom, že školstvo len chabo reaguje na vývoj našej a globálnej ekonomiky. Výsledkom je akútny nesúlad v dopyte zamestnávateľov a v počte, štruktúre aj kvalite absolventov. No a následne každodenná realita nielen nedostatku murárov a predlžujúcich sa radov na úradoch práce, ale aj masového úniku mozgov a odkázanosti toho zvyšku na „podradné pozície v Tescu".
2. Až druhá otázka je, akými opatreniami možno tieto dva svety zladiť.
Tu je jadro problému. Výber cieľa nestačí (vybudovať u nás druhé Fínsko, lepšie prepojiť školstvo s trhom práce, prebudiť lásku detí k matematike), ak na to pôjdeme nástrojmi typu po nás potopa (resp. po nás diskusia o tom, čo sme vlastne ani nemysleli vážne). Nová vláda aj so svojim všeobímajúcim a zároveň nič nesľubujúcim programovým vyhlásením je skutočne istotou neriadenej strely. Čo je veľké riziko, ale aj veľká šanca pre tých, čo majú čo povedať k hľadaniu skutočne dlhodobo udržateľných riešení.
Reakcie typu „celé zle" nikomu nepomôžu. Namiesto toho využime fakt, že konečne vzniká aspoň aká taká zhoda o tom, čo od našich škôl očakávame. A poďme sa baviť o tom, nie či, ale ako skvalitniť naše školstvo v súlade s očakávaniami a potrebami ekonomiky. Či je správnym vzorom Fínsko, Nemecko alebo ...